V živote sa stretávame s ľuďmi, ktorí v nás vyvolávajú silné emócie. Niekto je arogantný. Iný agresívny. Ďalší je príliš hlasný, príliš tichý, príliš sebavedomý alebo príliš neistý. A nás to dráždi. Rozčuľuje. Bolí.
No duchovná cesta nás jemne pozýva k odvahe položiť si otázku:
Čo ak je to, čo ma tak silno „vyrušuje“, mojím vlastným zrkadlom?
Zákon zrkadlenia
Staré duchovné učenia hovoria o princípe zrkadlenia – svet okolo nás nie je náhodný. Ľudia, ktorých stretávame, odrážajú časti nás samých. Niekedy tie, ktoré milujeme. A niekedy tie, ktoré sme potlačili, odmietli alebo si ich nechceme priznať.
Ak nám niekto pripadá arogantný, môžeme sa zastaviť a úprimne sa spýtať:
- Kedy som ja arogantná?
- Kedy sa povyšujem nad druhých – možno len v myšlienkach?
- Kedy si myslím, že viem viac, lepšie, správnejšie?
Ak nás dráždi agresivita druhého, otázka môže znieť:
- Kedy som agresívna voči sebe?
- Ako so sebou hovorím, keď urobím chybu?
- Trestám sa vnútorne tvrdými slovami?
Často zistíme, že zatiaľ čo navonok pôsobíme pokojne a láskavo, vo svojom vnútri vedieme tvrdé boje.
Vnútorná agresia a sebakritika
Mnohé ženy (a nielen ony) sú navonok jemné, ale voči sebe nekompromisné.
„Mala by si byť lepšia.“
„Prečo si to zase pokazila?“
„Nikdy nie si dosť.“
Nie je toto forma agresie? Nie je toto arogancia voči vlastnej ľudskosti – očakávať od seba dokonalosť?
To, čo nás bolí na druhých, je často energia, ktorú si sami nedovoľujeme vedome prežiť. Možno sme sa naučili, že hnev je zlý. Že sebavedomie je namyslenosť. Že hlasnosť je nevhodná. A tak tieto časti seba zatlačíme do tieňa.
A potom ich stretneme vonku. V niekom inom. A reagujeme.
Tieň nie je nepriateľ
Psychológia hovorí o „tieni“ – o častiach osobnosti, ktoré sme potlačili. Duchovno nás učí, že tieň netreba odsudzovať, ale integrovať.
Ak mi vadí niečia arogancia, možno sa učím:
- postaviť sa za seba,
- dovoliť si sebahodnotu,
- prestať sa zmenšovať.
Ak mi vadí agresivita, možno sa učím:
- nastaviť hranice,
- povedať „nie“ bez pocitu viny,
- chrániť svoje vnútro.
To, čo odsudzujeme, často skrýva dar, ktorý si ešte nedovoľujeme žiť.
Otázka, ktorá mení všetko
Keď ťa nabudúce niekto silno rozruší, skús sa namiesto odsúdenia zastaviť a v tichu si položiť otázku:
„Kde sa takto správam sama k sebe?“
Možno zistíš, že si k sebe tvrdšia, než by si bola k cudziemu človeku.
Možno si uvedomíš, že si nedovoľuješ vyjadriť hnev, a preto ťa hnev druhých desí.
Možno objavíš časť seba, ktorá túži byť prijatá.
A práve tam začína uzdravenie.
Cesta späť k sebe
Nejde o to obviňovať sa. Nejde o to povedať si: „Vidíš, aj tak je to moja chyba.“
Ide o vedomé prevzatie zodpovednosti za svoje vnútro.
Keď prestaneme bojovať s tým, čo vidíme vonku, a začneme sa zvedavo dívať dovnútra, svet sa zmení. Nie preto, že by sa zrazu všetci ľudia správali inak. Ale preto, že my sa prestaneme rozdeľovať na „dobré“ a „zlé“ časti.
Prijmeme svoju silu.
Prijmeme svoj hnev.
Prijmeme svoju nedokonalosť.
A vtedy už nepotrebujeme, aby nám druhí slúžili ako nepriatelia. Stávajú sa učiteľmi.
To, čo nám vadí na druhých, nie je trest.
Je to pozvánka.
Pozvánka k hlbšiemu sebapoznaniu.
Pozvánka k láskavosti voči sebe.
Pozvánka k celistvosti.
A ak nevieš, ako začať, viem ti pomôcť. Viac informácii nájdeš TU.