Pamäť nie je len záznam udalostí. Je to živý, aktívny proces, ktorý filtruje, vytesňuje a niekedy aj úplne vymaže to, čo je pre naše psychické prežitie príliš ohrozujúce. Ak dieťa zažije traumu, jedným z najbežnejších obranných mechanizmov tela a mysle je práve strata pamäti.
Nie je to zlyhanie. Je to ochrana.
Prečo si nepamätáme niektoré časti detstva?
Trauma v detstve – či už ide o fyzické, emočné alebo sexuálne zneužitie, zanedbávanie, násilie v rodine, chronický stres alebo emocionálne odpojenie zo strany rodičov – má výrazný vplyv na vývoj mozgu dieťaťa. V niektorých prípadoch môže dieťa zažiť dissociáciu – stav, keď sa „odpojí“ od reality alebo vlastného tela, aby uniklo neznesiteľnej psychickej bolesti.
Výsledkom môže byť strata pamäti na celé obdobia detstva, alebo „výpadky“ konkrétnych udalostí, ktoré boli pre dieťa nezvládnuteľné. Toto sa deje mimo vedomia – telo a nervový systém sa tak bránia ďalšiemu preťaženiu.
Podľa výskumu (Herman, 1992; Van der Kolk, 2014) je dissociatívna amnézia známy psychologický jav, pri ktorom si človek nepamätá konkrétne traumatické udalosti – nie preto, že by ich neprežil, ale preto, že ich mozog „uložil“ mimo bežného prístupu.
Neurobiológia traumy: keď sa mozog prispôsobuje bolesti
Trauma mení fungovanie mozgu. Pri dlhodobom alebo náhlym šoku dochádza k zmene v oblastiach ako:
- Amygdala – zvýšená aktivita (prehnaná reakcia na hrozby)
- Hipokampus – oslabená schopnosť ukladať a organizovať spomienky
- Prefrontálna kôra – znížená schopnosť logického spracovania informácií
Tieto zmeny môžu spôsobovať, že traumatické spomienky sa ukladajú vo fragmentoch – ako emócie, telesné pocity alebo obrazy, nie ako celistvé príbehy. Preto si klienti často spomínajú len „pocit“, že sa niečo stalo, ale chýbajú konkrétne detaily.
Odborné zdroje:
- Herman, J. L. (1992). Trauma and Recovery
- Van der Kolk, B. (2014). The Body Keeps the Score
- Lanius, R. A., & Vermetten, E. (2010). The Impact of Early Life Trauma on Health and Disease
„Nepamätám si nič z detstva – je to normálne?“
Áno, je to častejšie, než si myslíme. Mnohí klienti v terapeutickom procese zistia, že si nevedia vybaviť celé roky svojho detstva – najmä medzi 3. až 10. rokom života. Iní si pamätajú len veľmi málo alebo majú spomienky, ktoré pôsobia „ako sen“.
To neznamená, že si vymýšľajú. Naopak – často práve to je dôkazom toho, ako veľmi bolo dieťa vtedy zranené. Telo a myseľ urobili všetko preto, aby prežilo. A to si zaslúži rešpekt, nie pochybnosti.
Liečenie je možné – aj bez úplných spomienok
Dobrý terapeut vie pracovať aj bez toho, aby klient vedel „presne čo sa stalo“. Pamäť uložená v tele – v podobe reakcií, napätí, emócií a telových pocitov – sa dá spracovať, uvoľniť a pochopiť aj bez racionálneho „príbehu“.
Ak si nič nepamätáš, neznamená to, že sa nič nestalo.
Pamäť je krehký a zároveň múdry nástroj prežitia. To, že si tvoje telo a myseľ zvolili zabudnutie, neznamená, že tvoja bolesť nie je skutočná.
Uzdravenie nevyžaduje úplnú pamäť. Vyžaduje bezpečný priestor, čas, a trpezlivý návrat k sebe. A hlavne – pochopenie, že to, čo si necítila vtedy, môžeš konečne precítiť a uvoľniť dnes.
Ak budeš potrebovať, môžeme to riešiť spolu. Viac informácií nájdeš TU.